Všetci to dobre poznáme. Veľké príbehy lásky.
Je jedno koho si do príbehu dosadíte, ženu či muža. Skrátka, človek, umárajúci sa za stratenou láskou.
Na začiatku je prenádherný vzťah. Plný romantiky, pochopenia, dlhých rozhovorov a u starších párov, hoci, doba sa posúva, tak možno trochu trepem, aj plný vášnivého sexu, v lepších prípadoch.
Všetko ide krásne, párik je zamilovaný, chodí ruka v ruke, bozky lietajú často ako holuby na karlovarskom moste po sochách, poprípade si párik píše zamilované maily, listy sa dnes už nenosia.
Večery plynú v družných rozhovoroch, tí dvaja krochkajú blahom, ako si rozumejú aj bez slov, vraj stačí náznak a vedia čo chcú povedať. Stromy akosi viac voňajú, búrka nie je pochmúrna, ale krásna, farby dúhy sú jasnejšie a veľa iných príkras.
Lenže, potom príde akýsi zlom, obdobie kde už čo to začne vadiť, hormóny sa už tak nebúria a na svojich polovičkách sa objavujú prvé chyby.
Popravde, tie chyby tu boli vždy, ale zamilovaní cvoci ich nevnímali, lebo nosili na konci nosa ružové okuliare, ktoré im do značnej miery skresľovali realitu.
,,Kto z nás však také niečo nezažil, však?" hovorím si to neustále.
Spory sa vyostrujú, prichádzajú prvé hádky, výčitky, kto kde mohol byť keby sa mu ten druhý nezavesil na päty a podobné filozofické zamyslenia.
A nedajbože, aby sa jeden z nich dlhšie neozval. Ten druhý ho hneď začne podozrievať, že určite si našiel niekoho iného. Lebo nie je predsa možné, aby na neho či ňu, nemal čas.
,,Kam sa asi stratili tie vzletné reči o večnej láske, o tom, že sa nikdy neopustia a na veky vekov budú spolu?" túto otázku si kladiem neustále.
Áno, prvotné idealizovanie vzťahu, chemická reakcia ktorá bráni zdravému úsudku vidieť to, že človek má sklon k promiskuite.
Hoci, vedci tvrdia, že nie všetci, údajne to platí iba na ľudí ktorý dostali do vienku špecifickú variantu génu DRD4. Tento gén údajne spôsobuje fakt, že partner nedokáže byť verný a hľadá úlety niekde inde.
Takže je to zároveň super návod na výhovorku v prípade, že jednému z partnerov sa už minulo akési palivo lásky, fenyletylamín. Vo väčšom množstve je táto látka aj tak jedom, prečo sa ním teda schválne otravovať.
Náš milý párik sa nakoniec rozíde, stáva sa, jasné.
,,Ale čo potom?" a rovno odpovedám ,,Žiť!"
Ibaže niečo také ohrdutý jedinec nevníma.
Prichádza nové obdobie, kde väčšinou jeden z nich je v absolútnej pohode, akurát sem tam si spomenie, že mu je trochu smutno, lebo stratil to čo mal či mala.
V drvivej väčšine prípadov druhý z nich sa začne umárať strašným smútkom. Prepadá akýmsi depresiám, ľudovo nazvaným depka.
Dobré rady priateľov, aby kašľal, kašľala na smútok sú zbytočné.
Tento tvor sa akoby rád týral. Dal by sa zaradiť do skupiny duševných sadomasochistov.Veď iba blbec jeho formátu sa dokáže trápiť pre niekoho, komu nestojí už ani za pohľad.
Nasledujú rôzne otázky a márne pátrania, že prečo sa to stálo práve im, veď neurobili nič zlé čo by to všetko mohlo spôsobiť.
Potom prídu nočné plače, alebo mory, racionálne myslenie aj počas dňa vypnuté, na jedlo ani pomyslieť. Obľúbené činnosti ako šport, kultúra, alebo iné záležitosti idú bokom.
Ani im len nenapadne, že ak by sa poriadne zamestnali, nemali by čas myslieť na také hlúposti ako je stratená láska. Takýto tvor to nevníma, dobre mienené rady od priateľov či známych im prídu ako poriadna podpásovka a nepochopenie.
,,Mali by tu sedieť, počúvať ma, snažiť sa ma pochopiť!" hovorí si takýto odkopnutý zaľúbenec.
A samozrejme pri tom fňuká do svojej usoplenej a uslzenej vreckovky.
Akoby toho nebolo dosť, náš človek si do uší zabije slúchadlá a pustí dojímavú hudbu ktorá mu neustále bude pripomínať toho, koho mal po svojom boku. Slzičky sa tisnú do očí, v hrudi trepe rozochvené srdce.
Dojemný obraz utrpenia, ktorý však po čase začne byť už dosť otravný.
Prejde nejaké obdobie, plačlivé scény uberú na intenzite, smútky sa objavia už iba niekde v zabudnutých spomienkach, zaľúbenec už dokáže aj uzrieť niekdajší objekt svojho záujmu.
A celý kolotoč sa môže opakovať zase dokola, ale pri inom partnerovi.
Čo z toho celého vyplýva?
Láska je iba chemická reakcia. Ľudský organizmus si voči fenyletamínu aj tak vytvára postupne určitý stupeň tolerancie.
Tak si užite umárania sa pre lásku kým môžete, alebo radšej začnite vnímať realitu a vykašlite sa na skupinu látok zvaných amfetamíny, kam naše palivo patrí.
Komentáre