nepochopeny

  Ahoj. Som iba obyčajné bábätko! 

 Narodilo som sa pred týždňom, ale zažilo som toho toľko, že budete oči otvárať. 

 Spokojne som sa vyvaľovalo v  tme, okolo mňa bola nejaká tekutina, vraj ma vyživovala. Ale kto vie, že čo je na tom pravdy. Dospeláci občas trepú zvláštne veci. 

 Bolo som tam spokojné, naozaj mi nič nechýbalo, ale odrazu nejaká sila ma začala tlačiť do neznámeho priestoru. Pokúšalo som sa odolávať, držalo som sa ako sa len dalo.Nemalo som šancu, odrazu som sa zošuplo o kúsok nižšie, cez  úzky priestor vytiekol všetok ten mok a ja som sa držalo už iba na akejsi šnúre a bočných stien. 

 Nebolo mi pomoci, v jeden moment prišla zase tá sila a vypľula ma von. Hnusné ostré svetlo ma oslepilo a ja som bolo bezmocné.

Dokonca ma ešte aj zmlátili, barbari!

 Aspoň keby ma nechali dokončiť ten bungee jumping.

 Kdeže, okamžite ma zabavovali tej šnúrky! 

 Zistili, že mám nejaký problém a tak sa rozhodli, že ma okamžite vyšlú  mimo moje rodné mesto.

 A však!! Síce ma úhľadne zabalili, a rýchlosť ktorou ma vyexpedovali do sveta bola extrémna. Pozabudli na jednu dôležitú vec, a to papiere.  

 Uznajte, kto už si len kúpi také bábätko,  ktoré nemá záručný list? 

 Ak by ma chceli poslať do opravy, alebo vrátiť, nemajú šancu!

 Dostalo som sa do nového a neznámeho prostredia. Revalo som ako taký tur, lebo som malo stále pocit, že mi niečo chýba. Nevedel som čo to je, ale môj pocit bol intenzívny. 

 ,,Dajte mi to,  čo mi chýba! Okamžite!" kričalo som. 

 Nikto mi nerozumel. Hovorili všetci okolo takou divnou rečou. Úplne inou ako ja. 

 Nemalo som ani tušenia, že niekde tam v meste kde som sa narodilo po mne pátra nejaká teta, ktorá bola v šoku z toho, že som sa stratilo a ona nevedela kde som.  

 Dnes už viem, že tá teta sa volá mama. Teda, moja mama. 

 Asi mala z toho dosť veľký stres, ale to mňa netrápilo, ja som sa dožadovalo svojho. Toho o čom som netušilo, že je to ono po čom tak intenzívne túžim.

 Po jednom dni som to vzdalo. 

 ,,Nebudem sa zbytočne nadrapovať keď je to každému aj tak jedno!" pomyslelo som si. 

 A tak som bolo spokojné ak mi dali včas čistú plienku a najesť. Aby som sa upokojilo, dudlalo som si svoj palec na ruke. 

 Páni, to bola dobrota! Pomaly som začalo rozumieť aj reči tých ubehaných dospelákov, čo nemali na nič čas.

 Na tretí deň som si vypočulo rozhovor dvoch bielych tiet, ktoré klábosili vedľa mojej postieľky. 

 ,,Tak si predstav, to dieťa  sem poslali bez papierov. Dnes sa ozvala jeho mama. Strašne zúrila, lebo tri dni telefonovala po celom Slovensku a hľadala toto bábätko!" hovorila jedna z bielych tiet a ukazovala na mňa tučným prstom. 

 ,,Z toho bude asi veľký problém, však?" pýtala sa jej druhá. 

 Potom sa odo mňa vzdialili a ja som už viac nepočulo. 

 ,,Mama?" pomyslelo som si.

 Odrazu som malo taký zvláštny pocit. Upokojovalo ma to slovo, malo som odrazu dojem, že som ešte spokojnejšie ako pri dudlaní toho môjho palca.

 Na druhý deň, tá teta s menom mama dofrčala, ako ja štyri dni dozadu. Oči jej tak divne svietili, skoro ako to svetlo s ktorým mi ujo doktor blikal do očí. 

 ,,Bolo to odporné, takto ma týrať!" spomenulo som si. 

 Vzala ma do náručia a mne  bolo odrazu tak sladko.

 Už som vedelo čo mi chýba, bola to mama. Moja voňavá mama. 

 Tak čo? To bol divoký začiatok, však? 

 Ešte ma musia dať dokopy,  kým si ma mama zoberie domov, ale hlavne, že ju už mám!

 Skoro som sa stalo bezdomovcom hneď po narodení! 

 Teraz ma už nechajte spať! Môj sladký palec, mňam!